O mojom rozhodnutí

My ľudia zvykneme hovoriť frázu ´v nesprávnom čase na nesprávnom mieste´. Naozaj? Neverím tomu. Myslím, že každý človek, viac alebo menej nás zraňujúci,stáva sa v tej chvíli našim učiteľom. Ľudia si ubližujú, to áno. Strhávajú si náplaste, zašívajú rany, aby ich mohli znova masochisticky otvoriť a nechať človeka umierať, v sizyfovskom duchu, pretože človek ako taký Jozef Mak prežije všetko. V podstate to funguje ako nekonečná rozprávka, ktorá z nás tvorí osobnosti - viac, alebo menej apatické, viac, alebo menej pripravené na život. A takisto zvykneme hovoriť o ľuďoch, o situáciách, ktoré nám zmenili život od základov. Premýšľala som, čo život zmenilo mne. Tak, že sa už z toho asi nikdy nespamätám, že už nikdy nebudem rovnaká, že už nikdy nebudem vnímať svet, seba , ľudí ako pred týmto okamihom. Bola to sekunda. Záblesk, v ktorom som odovzdala svoj život Bohu. Áno, to už sa dostávam k tej nemodernej knihe. Aby som sa nevyjadrovala len v abstrakciách, chcem podložiť konkrétny príklad. Chodila som cez leto veľa na rôzne akcie, ktoré s náboženským duchom až tak veľa spoločného nemajú. Myslím, že je hlúposť myslieť si, že kresťania si užívať nemôžu. Môžu, skôr to nepotrebujú. Cítim sa akoby polovyprahnutá zo sveta, ktorý na mňa kladie podmienky, ktorý si túži chvíľkovo jednoducho užiť, mať pôžitok. Je to super ´pártyovať´ raz za čas, ale takýto životný štýl by ma skôr či neskôr zničil. Psychicky. Nemám tam čo dať. Len očakávam. A práve to ma ničí. Nemôžem vložiť svoj kapitál. Pomôcť niekomu, urobiť dobrú vec. Takéto situácie ma priviedli do mierneho rozčarovania z podmienok, ktoré odmietam splniť svetu, ktorému sa nechcem prispôsobovať. V mojich devätnástich rokoch stále pokladám svoje panenstvo za neoddeliteľnú a veľmi dôležitú časť môjho ja. A som na to hrdá. Rozhodla som sa nie pre celibát, ale skôr si príliš, až božsky vážim milovanie, ktoré chcem zažiť až so svojím manželom. Nerada sa bijem do pŕs a skladám sľuby, viem, že som slabá presne tak ako všetci tí ktorí takéto zásady nemajú. Totiž, verím tomu, že to môže byť krásne, podľahnúť pokušeniu. Ale nemyslím, že požehnané. A v tomto bode prechádzam späť k okamihu, ktorý zmenil môj život. Čokoľvek som v živote robila svetskou cestou, keď som si išla ´po svojom´,v konečnom dôsledku som bez božského vedenia padla na kolená. Táto cesta je ťažká a viem, že pre mnohých ľudí nepochopená a až priam iracionálna. Ale pre mňa je toto môj životný štýl. Všenapĺňajúci, zosobňujúci vieru, nádej a lásku.