Malé - veľké sny

Autor: Viktória Bellová | 19.10.2013 o 17:22 | Karma článku: 7,85 | Prečítané:  257x

Prechladla som. V jeden večer som sa vybrala na plaváreň. Jasné, že som si potom dala i čiapku, ale nepomohlo to. Tak som prechladla. A dnes som si čítala na balkóne. Nebola to síce ani jedna kapitola z mravoučnej knihy povinnej literatúry, ale cítila som vnútorný rozlet. A stálo mi to za tých osem stupňov Celzia. Chcem načrtnúť tému malé sny. Popravde, je to trochu hanebné slovo. Aký sen je malý a čo konkrétne tomu - ktorému dáva privilégium byť veľkým? Výška cieľa? Skôr ide o kvalitu sna. O našu neprekonateľnú túžbu. Ak po niečom dostatočne neprahneme, porozmýšľajme, či vôbec chceme za to bojovať. Nebojujme z princípu. Vlastne, ak bojujeme z princípu, vlastne ani nebojujeme. Nechajme čas dozrieť, alebo sa opýtajme samých seba, čo v skutočnosti chceme. Ale potom v to verme celou svojou dušou.

Na tu plaváreň som chcela ísť veľmi. Neviem prečo. Vytvorila som si taký malý sen a strašne som si ho chcela splniť. Neviem prečo. A neodpovedám si na túto otázku. Túžba nemá vysvetlenie. Má len istý smer, kedy chce byť lepšou, slúžiacou, alebo kontraproduktívnou. Toto treba zvážiť. Tak som zvážila, že plávanie nie je taký zlý nápad, trošku si precvičiť svaly. Išla som sama. Raz, bola strašná zima, fúkalo. A ja som sa stratila. V Bratislave som prvý mesiac, takže si z toho ťažkú hlavu nerobím. Aj napriek tomu, že som blúdila tri hodiny a ľudia krútili hlavami nad mojou otázkou, kde na tejto ulici nájdem plaváreň. Tak som sa o pár dní vybrala na inú, kde som na svoje počudovanie trafila. A viete čo? Keď som plávala, cítila som sa ako v sne. Chcela som sa usmievať a kričať od šťastia, že som si splnila jeden malý – veľký sen. Chodievam tu často do jednej Billy. V chodbičke stojí starší pán, predávajúci Notabene. Povedala som si, že ho raz od neho kúpim. Ale vždy, keď som prechádzala a on povedal: „Nech sa páči, Notabene!“, vedela som, že to nie je tá chvíľa. Možno to len príliš dramatizujem, ale dávam na svoje pocity vždy. Až dnes, keď som vychádzala, nepovedal nič. Stál a držal časopis. Tak som prišla k nemu a jeden si vypýtala. A strašne mi zlepšil náladu. On mne. Takých malých snov mávam veľa. Idem do knižnice a čítam si o umení a som najšťastnejšia na svete. Umyjem dlážku, na čo sa chystám už celý týždeň. A som z toho celá bez seba. Že sú to banality? Obyčajné povinnosti, radosti, činnosti? Pre mňa nie. Pre mňa je to ako zapnúť si Mozarta a vliať sa do siedmeho neba. Taký je vtedy môj duch, chvejúci sa v tele. A nie, nepreháňam, keď tvrdím, že som v tej chvíli najšťastnejšia na svete.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?