Hoď duši kosť!

Autor: Viktória Bellová | 13.1.2013 o 11:33 | (upravené 13.1.2013 o 11:56) Karma článku: 8,07 | Prečítané:  376x

Nie zajtra. A nie tisíce kilometrov za mojím rodným mestom. Nie tam je ukryté a zakopané moje osobné šťastie. "Existuje len jediná cesta. Vstúpte do seba." Táto cesta nie je ohraničená dneškom, odchodom, posledným kilometrom. To je to dobrodružstvo, ktoré tak dychtivo hľadám. Dennodenne.

A keď som stála tam, v rozprávkovom meste, keď som bežala s vetrom o život, popri vlnách bijúcich o kamene, ktoré už ani nie sú zronené bolesťou, vtedy som túžila zastaviť čas. A keď som v Národnej galérii v Londýne hľadela na rukopisy štetcom fascinujúcich maliarov všemožných zvučných mien, dokázala by som tak stáť i tisíce ďalších rozletných sekúnd. A keď som sa prechádzala cez Hyde park, cítila som tú nekonečnú ľahkosť krokov i myšlienok, ktoré ostali tíško ležať v ošumelých trávnikoch po všetkých tých, ktorí tadiaľ prechádzali. Vtedy som túžila len zavrieť oči a načúvať im. Alebo, keď sme prechádzali Tower Bridgom, vtedy som chcela len skamenieť a donekonečna sa dívať na Big Ben a dívať sa dovtedy, kým ma sám nerozpustí a nestečiem sa po kvapkách úžasu do Temže. Nikdy by som odtiaľ neodišla, ak by bolo na mne. Našťastie to tak nie je. Život sa vrátil do starých koľají presne preto, aby som si uvedomila, ako veľmi ho milujem. Dušu netreba držať nakrátko. Ona by sa vám mohla raz nepekne odvďačiť. Treba ju skúmať a občas ju nechať vyletieť do sveta, kde je všetko iné a zaujímavé, kde piští za každým rohom, pretože objavila niečo, čo ju nekonečne fascinuje. Ale duša je prispôsobivá. Musí sa naučiť vracať domov. Lebo vie, že tam ju čaká teplý pelech, ktorý miluje viac ako ktorýkoľvek iný vankúš, na ktorom sa dokáže pohodlne vyspať. Že ju tam čaká láska, bez ktorej je vyprahnutá ako zmes zeleninových granúl. Duša ale občas zabúda. Treba jej preto ukázať zasneženú krajinu, keď ju nabudúce pôjdete vyvenčiť. A dívajte sa spolu s ňou na nebo. Dlho jej ukazujte hviezdy, aby si dokázala znova spomenúť na ten pocit, ako pod nimi snívala presne rovnakým spôsobom i vtedy, za morom. Lebo by mohla zabudnúť na to, že umenie je pri nej tak blízko, že kvôli nemu nemusí cestovať príliš dlho, aby mohla híkať nad genialitou ľudskej ruky. A vtedy si spomenie. Len ju nenechajte utápať sa v nekonečnom toku spomienok, ale radšej jej otvorte dvere do sveta, kde môže objavovať tie najfascinujúcejšie veci na svete, ľudské srdcia. A môže s tým začať už dnes.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?