Keď železo odmieta zhrdzavieť

Autor: Viktória Bellová | 4.9.2012 o 18:14 | (upravené 4.9.2012 o 19:30) Karma článku: 6,09 | Prečítané:  555x

Keď som tak v jeden deň cestovala trolejbusom, bolo to ešte v ranných hodinách, zapozerala som sa v jednom okamihu z okna. Všimla som si staršiu ženu, ktorá sedela na zastávke. Sálala z nej čistá krehkosť a ženskosť. Veľmi sa mi páčil spôsob, akým si napravila šatku, ktorá jej padala z ramena. Urobila to tak jemne, že som v tej chvíli priam cítila cez okno, ktorým som ju pozorovala, jej vôňu a úprimnú auru, ktorá z nej vyžarovala a obklopovala ju. Páčil sa mi jej úsmev. Áno, táto stará žena mala krásny úsmev. Jemne tajomný a možno tak trochu i koketný, akoby si v tej chvíli spomenula na muža, na konkrétneho muža, ktorý jej takýmto spôsobom pohladil rameno a napravil spadnuté ramienko ľahučkej blúzy. Tá žena bola naozaj krásna. Mala možno šesťdesiat rokov a čo ma na nej upútalo, bola práve tá ženskosť a nadpozemskosť, akási ľahkosť, akou celý tento akt napravenia šatky urobila.

V iný deň som sa vybrala ku kozmetičke a veľmi ma prekvapil priemerný vek žien, medzi ktorými som si pripadala akoby som tam náhodou zablúdila a chcela len priniesť jablká z trhu jednej z nich, ktorá mohla byť i moja stará mama. Keď som tak sedela a čakala, uvedomila som si ako veľmi som sa mýlila. Ako veľmi sa mýlime my všetci, ktorí si staré ženušky predstavujeme v spoločnosti sliepok a kohútov, v žiarivo zelenej šatke na hlave a v sukni po kolená, ako sa s hrabľami v rukách rozprávajú so susedou o susede. Nie, tieto ženy sa rozhodli byť krásne. Jedna z nich bola oblečená celá v ružovom. Úplne celá. Mala dokonca i ružové sponky zopnuté v jemných prešedivených vlasoch, ktoré sa spolu s jej outfitom javili absurdne, komicky, no táto žena vcelku na mňa aj napriek tomu pôsobila veľmi sympaticky a zaujímavo. Iná z nich mala na sebe vysoké podpätky. Čierno-sivé platformy, ktorými sa niesla po salóne. Mala kratšiu obtiahnutú sukňu, ktorá jej krásne korešpondovala s tričkom a topánkami, i keď možno celkom nie s postavou. Táto pani sa práve presúvala zo sušiča vlasov k zrkadlu. Na vlasoch mala uterák a ja som s napätím očakávala, čo sa na jej okrúhlej hlave objaví, keď z nej tento uterák sníme. Bol to bláznivý účes. Svetlý melír, v tmavých vlasoch pôsobil na jej jemne zvráskavenom tele samozrejme veľmi šialene, no táto žena sa vznášala i ďalej. Tieto ženy ma upútali. Uchvátil ma ich odkaz, ktorý prinášajú svetu a síce to, že sa cítia krásne vo svojom staručkom ochabnutom tele. Tele, ktoré zarezali ryhy života, ktoré z nich mohli urobiť unavené babičky, ustarostené staré ženy a nevládne duše. Ukázali práve i mne, že sa odmietajú prispôsobiť tomu, čo im spoločnosť ponúka a za čo ich pokladá. Nadchlo ma, že zo seba oprášili to, čo nechávame na seba sadať hlavne i my mladí, keď do ulíc kričíme ako nám patrí svet a otáčame sa mu chrbtom, strácame nádej a sebadôveru z nepochopiteľných príčin a upadáme do letargie, ktorá nás pomaly zabíja. A zabíja nás bez ohľadu na to či sme vo fáze najenergickejších kolien, alebo nás už vietor pomaly ťahá z onoho sveta.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?