Moje poznatky z mesta večného

Autor: Viktória Bellová | 3.7.2012 o 22:03 | (upravené 24.7.2012 o 13:55) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  117x

Bratislava(Slovenská republika) 24.6.2012,(28 stupňov Celzia) Po príchode z malomesta sme chvíľkovo potešení tejto príjemne osviežujúcej zmene prostredia. Čakanie električky. Posledný obed. Čakanie autobusu. Záblesk z okna lietadla a finito cieľ! Bratislava(Slovenská republika) 27.6.2012,(29 stupňov Celzia) Nuž, po prílete z veľkomesta hmýriaceho sa temperamentom i akýmsi neidentifikovateľným vzduchom obsahujúcim chuť do života je to taká povinná zmena plná obranných vnútorných manévrov voči materinskej krajine. Tak trošku smutné. Ale človek sa ľahko prispôsobí. Odhodí svoj neodnímateľný úsmev, impulznú lásku ku všetkým okoloidúcim. Mám rada Slovensko. Ale neviem ako dlho by som premýšľala, ak by mi dnes dal niekto na výber.

Rím(Taliansko) 25.6.2012,(34 stupňov Celzia) Hneď po príchode sa dostávam do akéhosi očakávateľného tranzu. Z okna autobusu sledujem stovky skútrov predbiehajúcich tých nešťastníkov zo štvorkolesových dopravných prostriedkov, ktoré sa prispôsobujú tejto chaoticko (ne)usporiadanej doprave. Chodci sem-tam prebiehajú i na červenú. Na moje počudovanie nikto v tej chvíli zámerne nešliapne na plyn. Koloseum. Bože, ja som fakt v Ríme! Samotná stavba pôsobí ohromne, ale ten grandiózny pocit vo mne vytvára práve fakt, že sa prechádzam po múroch, kde umreli tisíce ľudí i zvierat. Kde sedávalo až 50 000 divákov, ktorí sa dobrovoľne a dokonca s nadšením dívalo na tie zvrátené hry. „Španielske schody“, najdlhšie a najširšie v Európe. Z nich môžete sledovať krásny výhľad na podvečerný Rím. Prechádza sa tu niekoľko obchodníkov s ružami a svetielkami. Na týchto schodoch vás nič nezastaví pred utekajúcim tokom myšlienok. Ľudia tu chodia sedávať, obdivovať, bozkávať sa i čítať. Fontana di Trevi, najväčšia v Ríme. Veľkolepé biele sochy a atmosféra oddychu sálajúca z tečúcej vody ma pri tejto fotnáne úplne pohltili. Palatín a Fórum predstavujú staroveký Rím. Pri prechádzke touto časťou som mala pocit, akoby tam doslova zastal čas. Pomník Viktora Emanuela II. predstavuje monumentálnu stavbu s obrovitými sochami týčiacimi sa z vyvýšených častí tejto veľkej budovy z bieleho mramoru, takej malej-veľkej bielej vrane tohto mesta. Keď stojíte na tých mohutných schodoch(pozor, nie sedíte, inak vás môžu dosť nápadne upozorniť!), akoby ste sa na chvíľu nachádzali v akejsi zasneženej vznešenej rozprávke. Nič na chvíľu neuniká, dokonca ani čas. Pantheon. Ten chrám s dierou v streche, kde nikdy nenaprší. Pri našej návšteve dierou prenikal len široký slnečný lúč, smerujúci akoby do nekonečna. Skoro ráno prichádzame do Vatikánu, aby sme sa vyhli dlhým radom,ktoré sa každou minútou zväčšujú. Naše kroky smerujú okrem iného aj do Sixtínskej kaplnky. Je priam nemožné stáť medzi telami, ktoré sa pohybujú smerom k východu a nerozjímať nad Ježišovou krutou pravicou posledného súdu, na chvíľu nezastať a nevnímať tú momentálnu a stále živú atmosféru stropných Michelangelovych malieb a z času-načas nezakopnúť pri nepozeraní sa pod nohy a chôdzou po nerovnomernej podlahe. Michelangelo do každej svojej postavy vkladal emóciu, každá jeho socha je poznačená akýmsi konkrétnym a zároveň nevylúštiteľným výrazom. Zamilovala som sa do ich krajiny, ľudí, kuchyne. Zamilovala som sa do spôsobu, akým zabúdajú na starosti prenesením sa do miestnej kaviarničky pod markízu, usadením sa do orechovej stoličky chrbtom k pouličnej veštici a nadýchnutím sa talianskeho vzduchu do plných pľúc, akoby to mohli urobiť len dnes, akoby si to najviac uvedomovali práve teraz. Tu a teraz.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?