Poviedka o ľuďoch

Autor: Viktória Bellová | 20.11.2011 o 17:48 | (upravené 23.12.2011 o 23:27) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  331x

Som pes. Nie celkom obyčajný, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Napríklad si každé ráno upracem v búde. Všetky hovná pospratujem do kúta a už sa tam viac nepozerám. A tiež neviem vyhrabať dieru do zeme a schovať si tam kosť. Kamošky nemám, lebo som sterilizovaný a načo budem za takými sučkami behať, keď sa akurát tak strápnim. Ale napríklad také myši sú fajn. Len sa nesmiem do hry s nimi príliš dostať, lebo ich veľmi ľahko porozdrapujem.

„Tu máš granule a zožer ich už konečne, nebuď taký prieberčivý! Neviem, načo si ťa tetka rozmaznávala, keď si jedného dňa zmyslí, že ju svet omrzel a nechá ťa nám na krku!” Tak toto je Fretka. Inak myslím, Alena, ale pre mňa Fretka. Keby ste videli to krčenie nosom. Ach, ľudia sú takí smiešni! Má už niečo cez sto psích rokov, čiže možno tridsať, predpokladám. Ja som sa rozhodol skúšať ľudskú trpezlivosť, kam až siaha. Niežeby granule boli špatné, i keď po piatich rokoch vyprážaného bravčového sa mi do nich veľmi nechce, no skôr sa zabávam na tom, ako ľudia veľmi ľahko strácajú hlavu. Minule som takto rozpútal dosť živú výmenu názorov. Vymočil som sa na rohožku mladomanželom a keď prišla Fretka domov, ihneď sa vyvrieskala na svojho dynosauridského manžela: -„Ty si v noci prišiel zase ožratý!” -„Veď som si vypil len trochu! Prvýkrát sme s chalanmi vyhrali zápas, tak sme si boli sadnúť. Ale určite som nebol opitý!” -„Áno?! A kto ošťal novú rohožku? Nebodaj sused? Alebo ten zdochnutý pes, čo celý deň nevylezie z búdy?” Neviem síce, čo pokračovalo ďalej, pretože som urazene vkĺzol späť do pelecha a zachoval si tak svoj status nudného psa, no v duchu som si pomädlil laby a pripísal si bod pre psa a nula pre človeka. Fretka celá nervózna dnes už asi tretíkrát varí. Minule urobila jeden mrkvový hnus. Ani neviem, čo to malo prvotne byť, vyzeralo to ako rozvarené, prežuté a pretrávené oranžové zemiaky. Najprv mi zbytky doniesol Dynosaurus, neskôr aj ona sama, asi keď už pochopila, že človek nemá tú schopnosť stráviť všetko, čo mu dajú na tanier. Tak predpokladám, že to dnešné „niečo”, budem dojedať ďalšie tri dni. Do dvoch hodín prichádza Dyno aj s plnou porciou čohosi zeleného, kde trošku nádejne nachádzam malé náznaky mäsa. „Aľa sa snaží variť zdravo, ajkeď dobre vie, že to neznášam. Hubert, ty si tak šťastné stvorenie! Každý deň dostaneš nažrať, nemusíš sa o nič a o nikoho starať. Jednoducho si a každý ťa má rád.” Ach, človek. Ty si taký slepý a hluchý. Stále sa tu pri mne s Fretkou striedate, vyžaluvávate sa jeden na druhého, ste zo seba nešťastní. Prečo to nepovieš jej? Myslím, že pre mňa nastal čas odísť. Poberiem sa do útulku plnom ďalších psov frustrovaných a nechápajúcich ľudské pokolenie. Tam mi bude fajn, kým sa nenájde niekto, komu bude taký zdochnutý pes vyhovovať. A títo dvaja? Ďalšieho psa už nemali. Fretku občas vidím, keď sa okolo útulku vyberie do obchodu. Už toľko ani nekrčí nosom a obočím. Minule dokonca nakúpila pár plechoviek piva, ktoré ona tak neznáša a Dynosaurus miluje. Možno aj to je spôsob, akým si ľudia prejavujú lásku.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?